Na počiatku bolo slovo. A slovo bolo rozmazané.
Slovo bolo rozmazané preto, že ešte neexistovali okuliare. Ak ste boli krátkozraký, ďalekozraký alebo ste mali astigmatizmus, nemali ste šťastie. Všetko bolo rozmazané.
Až na konci 13. storočia boli vynájdené korekčné šošovky, ktoré boli hrubé a primitívneho charakteru. Čo však robili ľudia, ktorí nevideli dokonalo? Improvizovali.
Prvé improvizované okuliare boli slnečné okuliare. Prehistorickí Inuiti nosili pred tvárami sploštenú slonovinu, aby blokovali slnečné lúče.
V starom Ríme držal cisár Nero pred očami vyleštený smaragd, aby znížil slnečné žiarenie, zatiaľ čo sledoval boj gladiátorov. Jeho vychovávateľ Seneca sa chválil, že čítal knihy v Ríme cez veľkú sklenenú misu naplnenú vodou, čo mu zväčšovalo písmo.
Pokročilejšie používanie korekčných šošoviek sa začalo v Benátkach okolo roku 1000 n.l., keď Senecovu misku a vodu nahradila konvexná sklenená guľa s plochým dnom.
Prvý pár dioptrických okuliarov bol vynájdený v Taliansku niekedy v rokoch 1268 až 1300. Išlo v podstate o dva kamene na čítanie (lupy) spojené s pántom vyváženým na koreni nosa.
Prvé maľby postáv s okuliarmi vidíme v sérii obrazov z polovice 14. storočia od Tommasa da Modena. Zachytáva v nich mníchov, ktorí prepisujú rukopisy kníh.
Taliani tento nový vynález predstavili v Beneluxe, Nemecku, Španielsku, Francúzsku a Anglicku. Práve v Anglicku začali výrobcovia okuliarov nazývať okuliare na čítanie ako požehnanie pre ľudí nad 40 rokov. V roku 1629 bola založená spoločnosť Worshipful Company of Spectacle Makers so sloganom „Požehnanie pre starých“, keďže to všetko boli šošovky konvexné, teda do blízka.
Dôležitý prelom nastal na začiatku 16. storočia, keď sa vyrobili konkávne šošovky pre krátkozrakého pápeža Leva X. a tak už existovali okuliare pre ďalekozrakosť a krátkozrakosť.
Všetky tieto skoré verzie okuliarov však prišli s veľkým problémom – padali z tváre.
Španielski výrobcovia okuliarov priviazali na šošovky hodvábne stuhy a uviazali ich okolo uší. Číňania na koniec stužiek uviazali malé závažia, aby ostali na uchu a nemuseli sa okolo ucha uväzovať. Neskôr v roku 1730, londýnsky optik Edward Scarlett vytvoril predchodcu moderných straníc. Dve tuhé tyče, ktoré sa pripevňovali k šošovkám usadené na ušiach. O 22 rokov neskôr návrhár okuliarov James Ayscough zdokonalil stranice a pridal pánty, ktoré ľuďom umožnili zložiť okuliare.
Ďalšou veľkou inováciou bol vynález bifokálneho skla, ktoré preslávil Benjamin Franklin, keď ich na návšteve v Anglicku v 80.rokoch 20. storočia uvidel a objednal si pre seba pár. Bifokálne sklá boli vynájdené v Anglicku už 20 rokov predtým.
V roku 1825 anglický astronóm George Airy vytvoril konkávne cylindrické šošovky, ktoré korigovali jeho krátkozraký astigmatizmus. Trifokáli boli vytvorené v roku 1827.
Neskôr prišiel do popredia tzv. monokel, teda jedna okuliarová šošovka na šnúrke a taktiež okuliare Pince – Nez, ktoré preslávil ruský spisovateľ Anton Pavlovič Čechov.
Na začiatku 20. storočia sa dostávali do popredia okuliare, ktoré nosili filmové hviezdy. Opäť sa vracali do módy okuliare so straničkami za uchom. Slnečné okuliare sa stali populárnymi v 30. rokoch 20. storočia, opäť za to mohli filmové hviezdy.
Prispôsobenie slnečných okuliarov potrebám pilotov druhej svetovej vojny viedlo k populárnym pilotkám. Vďaka pokrokom v oblasti plastov bolo možné rámy vyrobiť v rôznych farbách a štýloch. Mačací štýl dámskych okuliarov zmenil podobu ženských okuliarov. Naopak, štýly pre mužov mali tendenciu byť prísnejšie so zlatými okrúhlymi drôtenými rámami.
Spolu s tým, ako sa okuliare stávali módnymi trendmi, priniesli pokrok v technológii šošoviek progresívne šošovky v roku 1959. Odvtedy sa okuliarové šošovky a rámy už len zdokonaľujú a prispôsobujú potrebám ľudí. Tak ako rýchlo sa vyvíja technológia šošoviek, vyvíjajú sa aj trendy okuliarových rámov. Okuliare nikdy nevyjdú z módy. Či už dioptrické alebo slnečné, život bez okuliarov si už nevieme predstaviť.